Prečo sa v španielčine hovorí se lo, a nie le lo

Vieš, že „mu“ je le a „to“ je lo. Chceš povedať „dám mu to“, poskladáš le lo doy a lektor ti to opraví na se lo doy. Lenže se predsa poznáš zo se lava, „umýva sa“, a tu sa nikto neumýva. Kde sa tam vzalo?

Vzalo sa tam v stredoveku a s umývaním nemá nič spoločné. Keď ten príbeh poznáš, prestane se lo vyzerať ako výnimka, ktorú si niekto vymyslel na študentov.

Kde na to narazíš

Španielčina má pre tretiu osobu dva rady krátkych zámen. Jeden odpovedá na otázku komu: le (jemu, jej, vám) a les (im). Gramatika mu hovorí datív, po slovensky tretí pád. Druhý odpovedá na otázku koho, čo: lo, la, los, las. To je akuzatív, štvrtý pád.

Každé osve funguje bez ťažkostí. Len čo sa však vo vete stretnú obe, z le aj z les sa stane se:

• Le doy el libro. → Se lo doy. (Dám mu ju.)
• Les mando la carta. → Se la mando. (Pošlem im ho.)
• Le compro las flores. → Se las compro. (Kúpim jej ich.)

Tvary *le lo alebo *les la sa nehovoria vôbec; hviezdička pred slovom v jazykovede označuje práve toto. Pri ostatných osobách sa pritom nič nedeje: me lo das, te lo doy, nos lo dan. Poradie je rovnaké ako v slovenčine, najprv komu, potom čo: „mu to“, se lo.

Prečo to mätie

Slovo se totiž stretneš dávno predtým, a to v dvoch iných úlohách. V se lava je zvratné, rovnako ako slovenské „sa“ v „umýva sa“. V nápise se habla español robí vetu neosobnou, „hovorí sa tu po španielsky“. A teraz príde se lo doy, kde je činiteľ celkom konkrétny, ja, a nikto nič nerobí sám sebe.

Často sa k tomu hovorí len to, že le lo by znelo zle. Španieli si však se nevybrali pre ľubozvučnosť. Zdedili ho, a to okľukou cez tvar, ktorý dnes už nikto nepoužíva.

Od latinčiny ku gelo

Na začiatku sú dve latinské ukazovacie zámená: illī, „tomu, jemu“, a illum, „toho, to“. Zo samotného illī je dnešné le, zo samotného illum dnešné lo.

Inak to dopadlo, keď stáli obe hneď za sebou. V hovorenej latinčine sa illī illum vyslovovalo jedným dychom a s jediným prízvukom, ako jedno slovo. Koncové i prvého zámena sa tak dostalo tesne pred samohlásku druhého a spoluhláska l pred ním zmäkla. Jazykoveda takému zmäkčeniu hovorí palatalizácia. Medzistupeň sa dopočítava ako *(e)liélo (tu hviezdička znamená tvar, ktorý nikto nezapísal a ktorý sa odvodzuje z toho, čo bolo pred ním a po ňom). Že sa to začalo najskôr už v latinčine, naznačuje taliančina: tá má pre „mu to“ dodnes glielo.

V starej kastílčine z toho vzišlo gelo. Písmeno g sa tu čítalo ako slovenské ž, takže to znelo [želo]. K tomu gela, gelos, gelas. V Piesni o Cidovi stojí napríklad verš E bien gelas guardarien fasta cabo del año, zhruba „a dobre mu ich budú opatrovať až do konca roka“.

Na gelo sú zvláštne dve veci a obe sa hodia aj dnes. Po prvé, držalo pohromade. V rukopise Piesne o Cidovi sa iné dvojice zámen píšu raz spolu a inokedy osobitne (nos lo, vos lo), kým gelo vždy spolu, a nikdy sa neobjavilo v obrátenom poradí. Vo francúzštine sa pritom ustálilo poradie opačné, le lui. Po druhé, nemalo množné číslo. Gelo znamenalo „mu to“, „jej to“ aj „im to“; tvar *geslo nikdy neexistoval.

Ako sa z gelo stalo se lo

Na konci stredoveku sa v španielčine začali meniť sykavky. Hláska ž prišla o znelosť a vyslovovala sa ako š, takže gelo znelo [šelo]. A š je od s len na skok.

Tým sa k sebe priblížili dve slová, ktoré si dovtedy nikto neplietol. Ge bolo medzi zámenami osamelé: samostatne sa nepoužívalo a na nijaký iný tvar sa nepodobalo. Se naopak poznal každý, stálo na rovnakom mieste pred slovesom (gelo dice, se lo dice) a rovnako ako ge nemalo množné číslo. Hovoriaci teda čudné slovo nahradili známym, ktoré znelo takmer rovnako. Na konci 15. storočia začína gelo ustupovať a v 16. storočí už z písomností mizne.

Na tej zmene je jedna vec, ktorú by nikto nečakal. Hláska š sa v španielčine inak premenila na dnešné j, teda na hlásku podobnú slovenskému „ch“: z dixo je dijo, z fijo je hijo. Gelo šlo inou cestou a skončilo pri s. Sama podobnosť zvuku by na to nestačila; rozhodlo, že vedľa stálo hotové se. Koľko ktorá z tých príčin vážila, o tom sa historici jazyka dodnes sporia. Na tom, že se lo je pokračovaním gelo, sa zhodnú.

Se v se lo nie je se zo se lava

Toto si z celého príbehu odnes. V španielčine sú dve rôzne slová, ktoré sa dnes píšu aj vyslovujú rovnako. Jedno je zvratné se a to má španielčina po latinskom sē. Druhé je prezlečené le: zvyšok latinského illī, ktorý prešiel cez ge. Lingvisti mu hovoria „nepravé se„. Je to podobná náhoda, ako keď v slovenčine „žila“ znamená raz cievu a raz to, že niekto žil.

Posledný riadok je skúška, ktorú môžeš použiť kedykoľvek. Vezmi z vety lo a povedz namiesto neho celé podstatné meno. Ak sa se zmení späť na le alebo les, bolo to „komu“. Ak zostane, je zvratné: se lo pone („oblieka si ho“) dá se pone el abrigo.

Z toho, čím se lo kedysi bolo, vyplývajú tri veci, ktoré na hodinách vyzerajú ako samostatné pravidlá:

• Se neprezradí, komu. Po gelo zdedilo, že nemá množné číslo, a rod nerozlišovalo ani le. Se lo doy je „dám to jemu“, „jej“, „im“ aj „vám“. Keď to z rozhovoru nie je jasné, Španiel to doplní: Se lo doy a ella.
• Se los dije. Vo veľkej časti Latinskej Ameriky začuješ túto vetu vo význame „povedal som im to“, hoci „to“ je jedno. Množné číslo, ktoré sa na se nezmestí, si hovoriaci odloží na koniec, na lo. Podľa akademickej gramatiky to v Mexiku a v ďalších oblastiach preniká aj do reči vzdelaných ľudí, v Španielsku alebo v Čile nie. V písanom texte sa drž se lo dije; keď však začuješ se los dije, vieš, odkiaľ sa to vzalo.
• Drží pohromade. Buď obe pred slovesom, Se lo voy a decir, alebo obe za ním a spolu, Voy a decírselo. Rozdeliť sa nedajú: *Le voy a decirlo sa nehovorí. Je to rovnaká súdržnosť, akú malo gelo.

Hiroto Ueda z Tokijskej univerzity, o ktorého prácu sa tento článok opiera, z toho vyvodzuje, že se lo je v skutočnosti stále jedno slovo, tak ako al alebo del, a len ho píšeme oddelene. Je to hypotéza, nie hotová vec, a sám to tak hovorí. Na učenie sa však hodí: se lo, se la, se los a se las sa nauč ako štyri hotové kusy a neskladaj ich zakaždým odznova.

Ako sa to naučiť používať

Keď vieš, odkiaľ se lo je, prestaneš sa mu čudovať. Aby ti naskakovalo samo, treba ho veľakrát povedať nahlas vo vetách, ktoré dávajú zmysel: ¿Se lo dijiste? Sí, ya se lo dije. Na to sú najlepšie hodiny, na ktorých sa rozpráva, a tak učíme v našich skupinových kurzoch.

Zdroje

• Hiroto Ueda (Tokijská univerzita): Razones de «gelo» medieval y «se lo» moderno. Una hipótesis monolexicista. Z tejto práce sú všetky údaje o vývoji tvaru, verš z Piesne o Cidovi (v. 162) aj počty výskytov v korpuse CODEA.
• Corpus de Documentos Españoles Anteriores a 1700 (CODEA), Universidad de Alcalá. Čísla v grafe sú z tabuľky v Uedovej práci.
• Podľa Uedu ďalej: H. Keniston, The Syntax of Castilian Prose. The Sixteenth Century (1937), k talianskemu glielo a latinskému pôvodu spojenia; H. Lausberg, Lingüística románica II (1973), k prízvuku; J. L. Girón Alconchel, Cambios gramaticales en los Siglos de Oro (2004), k obdobiu, keď gelo ustúpilo; R. Penny, Gramática histórica del español (2006), k tomu, prečo neexistovalo *geslo.
• Real Academia Española a Asociación de Academias de la Lengua Española: Nueva gramática de la lengua española (2009), k rozšíreniu se los dije; T. Takagaki a kol., Encuesta sobre problemas sintácticos de la lengua española (2) (2008). Oboje citované podľa Uedu.