Perejil: slovo, ktoré rozhodovalo o živote

Rozpráva sa to takto. Je začiatok októbra 1937. Na severozápade Dominikánskej republiky zastaví vojak človeka na ceste, podrží mu pred tvárou vetvičku petržlenu a spýta sa: ¿Qué es esto? Čo je toto? Odpoveď pozná každý, petržlen sa po španielsky povie perejil. Lenže o živote v tej chvíli rozhoduje, ako to slovo vysloví.

Táto historka sa rozpráva takmer vždy rovnako a takmer vždy bez pokračovania. Pokračovanie pritom stojí za to. Vidno na ňom, ako výslovnosť v jazyku naozaj funguje, a tiež to, že podobných slov poznajú dejiny celý rad. Jedno je v Biblii, jedno sa používa na ukrajinských kontrolných stanovištiach a podľa štyroch ďalších sa v 14. storočí v Krakove hľadali Nemci a Česi.

Čo je na slove perejil ťažké

Pre Slováka takmer nič, k tomu sa dostaneme na konci. Pre človeka, ktorý vyrástol s haitskou kreolčinou, sú to tri nástrahy za sebou. Kreolčina na Haiti vznikla z francúzštiny a z afrických jazykov a jej zvuková sústava je iná než španielska.

Pri jote sa oplatí zastaviť, pretože sa z krajiny do krajiny mení viac než ktorákoľvek iná španielska hláska. V strednom a severnom Španielsku je to drsný škrabavý zvuk, tvorený ešte ďalej vzadu než slovenské ch. V Mexiku, v Andách a v Argentíne je to takmer presne naše ch. Na juhu Španielska, na Kanárskych ostrovoch, v Strednej Amerike a v celom Karibiku vrátane Dominikánskej republiky z nej zostal iba prídych, najbližšie k slovenskému h. Perejil teda v Madride znie ako perechil, ale v Santo Domingu skôr ako perehil.

Namiesto perechil z toho vyjde slovo s iným r, so ž namiesto ch a bez l na konci. Rozdiel počuje aj človek, ktorý o fonetike nikdy nepremýšľal, a presne o to išlo. Slovo, na ktorom sa cudzia výslovnosť prejaví obzvlášť zreteľne, má odborné meno: šibolet. Odkiaľ sa vzalo, o chvíľu.

Čo sa v októbri 1937 stalo

Haiti a Dominikánska republika sú dva štáty na jednom ostrove. Volá sa Hispaniola, leží v Karibiku a hranica medzi oboma krajinami meria necelé štyri stovky kilometrov. Na západe sa hovorí po kreolsky a po francúzsky, na východe po španielsky. Hranica bola dlho skôr čiarou na mape: ľudia ju prekračovali za prácou aj za rodinou a na dominikánskej strane žili desaťtisíce Haiťanov. Veľká časť z nich sa tam narodila.

Dominikánskej republike vládol od roku 1930 Rafael Leónidas Trujillo. Bol to diktátor starého razenia, ktorý dal po sebe premenovať hlavné mesto a o pohraničí hovoril ako o niečom, čo treba „podominikánčiť“. Druhého októbra 1937 predniesol v pohraničnom meste Dajabón na oslave usporiadanej na jeho počesť prejav, v ktorom dal najavo, čo sa s Haiťanmi na jeho strane hranice stane.

Medzi 2. a 8. októbrom prešla pohraničím armáda. Zabíjalo sa mačetami, nožmi a bajonetmi, strelné zbrane sa používali málo, pretože to celé malo vyzerať ako spontánny hnev roľníkov, nie ako rozkaz. Ľudia, ktorí sa pokúšali utiecť späť na Haiti, zomierali v rieke, ktorá hranicu tvorí. Hovorí sa jej Río Masacre, rieka masakru. S rokom 1937 to meno nesúvisí, na mapách stojí už od 17. storočia.

Koľko ľudí zomrelo, sa presne nevie a vedieť nebude. Odhady sa pohybujú od štrnásť- do štyridsaťtisíc. Historik Richard Turits pracuje približne s pätnásťtisíc obeťami. Haitské úrady po masakri zaregistrovali asi dvanásťtisíc mien a práve z tohto čísla sa potom počítalo odškodné.

Haitský prezident Sténio Vincent najprv zakázal o veci hovoriť a ešte v polovici októbra vyhlásil, že vzťahy oboch krajín nijako neutrpeli. Až po medzinárodnom tlaku a po nevydarenom prevrate doma si vyžiadal vyšetrovanie. Dominikánska republika sa mu vyhla tým, že ponúkla peniaze: dohodnutých bolo 750-tisíc dolárov, zaplatených 525-tisíc a zodpovednosť na seba dominikánska vláda nevzala nijakú. Súdený nebol nikto.

Ukazoval sa ten petržlen naozaj?

Tu sa rozprávanie zvyčajne končí. Historici ho však v posledných rokoch prehodnotili. Historička Lauren Derby z Kalifornskej univerzity označuje skúšku petržlenom rovno za mýtus: nikto z preživších ani zo svedkov o petržlene nehovorí. Spolu s Richardom Turitsom pritom opisujú, že test existoval, len skôr a na iný účel. V pohraničí sa používal pred masakrom, keď miestne stráže potrebovali odlíšiť čerstvo prichádzajúcich od rodín, ktoré tam žili po generácie a mali dominikánske doklady. V októbri 1937 už nerozlišoval nič.

Proti skúške petržlenom pri samotnom masakri hovoria tri veci.

1. Veľká časť zabitých sa na dominikánskej strane narodila a hovorila po španielsky celý život. Skúška výslovnosťou by ich neoznačila za cudzincov, a predsa zomreli.
2. „Správna“ výslovnosť perejil nebola jedna. Dominikánska jota je iba prídych a v kraji Cibao, kam masaker zasiahol, menia miestni ľudia koncové -l a -r na i. Dominikánčan odtiaľ sám nepovie perechil, ale niečo oveľa mäkšie, kde nie je ani drsné ch, ani zreteľné koncové l.
3. Vojaci mali jednoduchšie spôsoby, ako zistiť, koho hľadajú. Poznali dediny, mali zoznamy a mali udavačov.

Prečo sa teda historka drží? Najskôr preto, že celú vec zhŕňa do jedného obrazu: štát sa rozhodol, kto na jeho územie patrí a kto nie, a meradlom urobil to, ako kto hovorí. To platí, aj keby nikto nikdy nijakú vetvičku petržlenu nezdvihol.

Odkiaľ sa tomu hovorí šibolet

Slovo pochádza z Biblie, z Knihy sudcov. Jefteho muži porazili kmeň Efraimcov a obsadili brody cez Jordán. Kto chcel prejsť cez rieku, musel vysloviť jedno slovo. V efraimskom nárečí sa hláska š vyslovovala ako s, takže stačilo počúvať.

Tedy řekli jemu: Rci hned Šibolet. I řekl: Sibolet, aniž dobře mohl vyřknouti toho. Tedy pochytíce jej, zamordovali jej…

(Povedali mu teda: Povedz Šibolet. A on povedal: Sibolet, lebo to nevedel dobre vysloviť. Nato ho chytili a zabili…)

Takto to má česká Kralická biblia, Sudcov 12,6, z ktorej po stáročia čítali aj slovenskí evanjelici. Text uvádza, že vtedy padlo štyridsaťdvatisíc Efraimcov. Samo slovo šibolet znamená po hebrejsky obilný klas, niekedy sa prekladá aj ako prúd vody. Význam tu však nehral rolu, išlo len o to, že v ňom bolo š. Jazykovedci dnes šibolet používajú ako odborný termín pre akékoľvek slovo, ktoré prezradí, odkiaľ hovoriaci je.

Šibolety nebývajú jazykolamy. Sú to obyčajné slová, len je v nich práve tá hláska alebo ten prízvuk, ktorý druhý jazyk nemá.

Jedlo býva najlepšie heslo

Nápadne často ide v týchto príbehoch o jedlo a má to svoje dôvody. Názov bežnej potraviny pozná každý, aj človek, ktorý nevie čítať. Otázka naň nevyzerá ako výsluch. A nedá sa na to pripraviť, pretože obeť vopred nevie, na čo príde rad.

• Sicília, 1282. Pri povstaní proti francúzskej vláde, ktorému sa hovorí sicílske nešpory, nechávali povstalci podozrivých povedať ciciri, zrnká cíceru. Slovo má hneď tri nástrahy: hlásku č, ktorú francúzština nemá, iné r a prízvuk na prvej slabike namiesto poslednej.
• Bruggy, 1302. Flámi nechávali francúzskych vojakov vysloviť schild en vriend, štít a priateľ. Flámske sch je pre francúzske ústa takmer nemožné.
• Krakov, 1312. Pri vzbure proti Nemcom a Čechom sa cudzinci spoznávali podľa poľských slov soczewica, koło, miele, młyn, teda šošovica, koleso, melie, mlyn. Kto nevedel poľské tvrdé ł, toho zabili alebo vyhnali. Tu stáli na nesprávnom konci šiboletu Česi.
• Frízsko, 1515 až 1523. Frízi dávali opakovať vetu Bûter, brea, en griene tsiis, maslo, ražný chlieb a zelený syr.
• Libanon, 1975 až 1990. Na kontrolných stanovištiach sa počas občianskej vojny pýtali na arabský názov paradajky. Libanončania hovoria banadúra, Palestínčania bandura.
• Holandsko počas druhej svetovej vojny. Odbojári nechávali podozrivých prečítať meno mesta Scheveningen alebo slovo beschuit, suchár. Nemec prečíta sch ako š, Holanďan nie.

Pri najstarších z týchto príbehov je namieste opatrnosť. Sicília aj Bruggy sa zachovali v kronikách spísaných dlho po udalosti, takže časť môže byť literatúra. Je to rovnaký problém ako pri petržlene: dobre vyrozprávaná historka sa šíri rýchlejšie, než sa stihne overiť.

Ukrajina 2022: paľanycia

Po ruskej invázii vo februári 2022 sa na ukrajinských kontrolných stanovištiach začali pýtať na slovo paľanycia, po ukrajinsky паляниця. Je to okrúhly biely bochník, ten druh chleba, ktorý sa hosťom podáva so soľou na vyšívanom ručníku. Popri ňom sa používalo ešte Укрзалізниця, meno ukrajinských železníc.

Po ukrajinsky to znie približne paľanycia s prízvukom na tretej slabike, s tvrdým n a mäkkým c. Ruština mäkké c nemá a ukrajinské и v ruských ústach skĺzne k i. Rus preto povie paľanica a počuť to okamžite.

Tento test má však rovnakú chybu ako ten dominikánsky. Množstvo Ukrajincov vyrástlo v rusky hovoriacich rodinách a po ukrajinsky sa naučilo až v škole alebo v dospelosti. Výslovnosť vypovedá o tom, čo kto počúval ako dieťa. O tom, na čej strane stojí, nehovorí nič.

Pre Slováka je perejil ľahké slovo

Pre nás patrí perejil k najľahším španielskym slovám. Jotu máme hneď dvakrát: na jeden koniec toho rozsahu sadne naše ch, na druhý naše h. Ťuknuté r máme tiež, je v každom slovenskom pere. Koncové -l nás nerozhodí. Na tejto skúške by Slováka nikto nenachytal.

Slováka prezradia celkom iné hlásky. Najčastejšie sú to ll a y, kde sa ponúka slovenské j, ale Španiel tam vysloví skôr niečo ako ď. Potom b a v, ktoré sú v španielčine jedna a tá istá hláska. Potom d medzi samohláskami, ktoré zmäkne takmer na anglické th. A napokon prízvuk, pretože slovenčina ho má pevne na prvej slabike a španielčina nie.

Všetko je to vec zvyku, zvláštne nadanie na to nepotrebuješ. Naučiť sa novú hlásku znamená zistiť, kam sa v ústach dáva jazyk, a potom si to niekoľkokrát zopakovať nahlas s niekým, kto počuje rozdiel. Podrobne to rozoberáme v článkoch o výslovnosti r a rr a o ll a y (oba po česky), a opravujeme to na každej lekcii: v skupinových kurzoch aj pri individuálnej výučbe.

Akcent mimochodom nikdy celkom nezmizne a nemusí. Španiel spozná Argentínčana, Argentínčan spozná Španiela a nikomu to neprekáža. Spoznať niekoho podľa výslovnosti je normálna vec. Len z toho niekoľkokrát v dejinách niekto urobil rozsudok.

• Fotografia petržlenu — Petroselinum crispum 002, H. Zell, CC BY-SA 3.0, orez na šírku.
• Portrét Rafaela Trujilla — Rafael L. Trujillo en la silla presidencial, neznámy autor, voľné dielo.
• Fotografia hraničnej rieky — Frontera Dajabón – Ouanaminthe, Fran Afonso, CC BY 2.0.
• Fotografia chleba — Паляниця, спечена в пекарні, Віщун, CC0.
• Citát Sudcov 12,6 je z českej Kralickej biblie vo Wikizdrojoch, voľné dielo; slovenský prevod v zátvorke je náš.
• K masakru a k pochybnostiam o skúške petržlenom: Lauren H. Derby a Richard L. Turits, Terreurs de frontières. Le massacre des Haïtiens en République Dominicaine en 1937 (2023); Richard L. Turits, A World Destroyed, A Nation Imposed, Hispanic American Historical Review 82/3 (2002).
• Prehľad ďalších šiboletov vychádza z hesla Šibolet na českej Wikipédii.